O Cyklotour  Rumunsko sme rozprávali na Ukrajine už v roku 2019. Predbežné trasy a lokalitu som naplánoval koncom roka 2019 a začiatok 2020. Prišla ale nevídaná pandémia covidu a tak sa všetko odložilo až na tento rok 2023. Prvé plány o počte účastníkov som sondoval vo februári a marci, kedy som už aj hľadal ubytovacie zariadenia.  Vtedy som tiež určil termín na 31.5.- 4.6.2023. Veľmi mi v tom pomáhal Laďo J., boli sme dokonca dohodnutí, že pôjdeme s jeho priateľom rumunským Slovákom na obhliadku terénu v priebehu jedného víkendu. Na nete som hľadal a čítal články cykloturistov, ktorí boli v Rumunsku, aby som vedel do čoho ideme. Z dôvodu mojej dlhšej zdravotnej indispozície  sa „oťukavačka“ do Rumunska neuskutočnila.  Plán na cykloturistiku  bol taký, že budeme po Rumunsku ísť po etapách so sprievodným vozidlo, podobne ako na Ukrajine. Počet účastníkov som stanovil na 16 a tak som aj rezervoval ubytovanie s raňajkami.  Zariadenia na prvú a tretiu noc t.j. hotel Valea Mariei a penzión Casa Olarului mali mailovú adresu, tam to bolo ľahké. Vymenili sme si pár mailov a bolo to.  Na druhú  noc Laďo rezervoval cez Booking 10 miest v penzione Coral, lebo viac neponúkali. Cez Google maps som našiel hneď vedľa ďalší penzión Andyvia a tam cez Laďovho priateľa sme rezervovali 6 miest s raňajkami.  Štvrté zariadenie Pension Bio v Coltau som rezervoval cez rumunskú stránku, samozrejme aj tu s raňajkami. Medzitým som rozposlal ponuky na účasť so záväznou prihláškou a zápisným 50€. Prvým bol Laďo, ktorí štartovné doniesol osobne do ML. Po väčších či menších peripetiách,  kedy sa počty pohybovali od 14 po 18 sa to nakoniec ustálilo na 15, asi mesiac pred štartom. Laborčania sme sa zišli 12.5. večer v Lune, aby sme prediskutovali priebeh celej akcie. Itinerár už bol pripravený, takže sme dotiahli veci okolo dopravy, rozmiestnenia  účastníkov a balenie bicyklov. Rozhodnutie bolo nasledovné,  s autom  som išiel ja, Puki, Marcel a Laďo.  Ja som bral päť ľudí, Puki troch, Marcel dvoch a Laďo jednu cykloturistku.  Pelotón bude viesť Puki, ako posledný pôjde Peťo. Za pokladníka sme určili Ďoďa, predal som mu vyzbierané štartovné a hneď sme aj rozhodli o navýšení o 100€ na osobu. Rozhodli sme, že zo spoločného banku sa bude platiť nocľah s raňajkami,  obed prípadne večera, kde budeme všetci, ale aj spoločné občerstvovačky po trati, keď sa zastavíme na pivko, nealko či kávu.  Vlado sa ponúkol, že dá urobiť pre všetkých pätnásť účastníkov trička. Dohodli sme tiež nakládku bicyklov na prívesný vozík večer pred odchodom. Na ďalší deň som pripravil logo na tričko a rozposlal info na veľkosť tričiek.  Žulo ich doviezol asi  5 dní pred štartom. Asi týždeň pred štartom svoju účasť odriekol Ľubo zo zdravotných dôvodov. Asi v rovnakom čase som prišiel na to, že ubytko v Corali bolo bez raňajok a preto sme na rýchlo vďaka Laďovmu priateľovi preniesli všetko ubytovanie na druhú noc do Andyvie pre 14 ľudí spolu s raňajkami. Aj inde som dal vedieť, že nás bude 14, čo sa aj čiastočne podarilo. Nakoniec sme ráno 31.5. o 6:00 vyrazili na cestu do Rumunska a to v tomto zložení : 1. auto – Želka, Žulo, Peťo, Ďoďo a ja, 2. auto – Puki, Vlado a v Humennom pribrali Mira a Dušana, 3. auto – Marcel s Renátou a v Trebišove pribrali Zuzku a 4. auto – Laďo s Mirkou. Spoločné stretko sme dali v penzióne Aqua Maria za Veľatami. Odtiaľ vyrazil Puki ako prvý a po pár minútach aj my ostatní. Cesta cez Maďarsko nebola kto vie čo, ale kompa cez Tisu v dedinke Tiszaadony bola príjemným spestrením hlavne pre dievčatá. Všetci sme sa napokon stretli na rumunskej hranici. Trocha sme čakali v rade, keďže to nie je Schengen, ale išlo to celkom plynule. Za hranicou na benzinke sme zaparkovali, aby sme v neďalekej zmenárni zmenili eura na rumunské leu s kurzom skoro ako poľský zlotý a to 1€:4,903 leu.  Ďoďovi zrazu pribudol „bunč“ peňazí – bankoviek. Pach bol okolo benzinky ťažko znesiteľný, preto sme sa tu dlho nezdržali a tiahli sme obchvatom okolo Satu Mare  na východ do dediny Apa, kde sme mali vybavené strážené parkovisko pre auta, ktoré sme tu nechávali. Dorazili sme okolo 14-tej miestneho času, čo je o hodinu viac ako u nás. Počas vybaľovania som išiel so Želkou a Marcelom riešiť parkovné ako aj predanie mojich kľúčov v sobotu večer a ich vyzdvihnutie  v nedeľu na obed. Ďoďo vyplatil parkovné 360 leu. Pripravili sme bicykle, privítal som všetkých a podal pár informácii o našej cyklotour, dali sme prvé spoločné foto a vyrazili na svoju prvú trasu. Tá viedla cez Apu štrkovou cestou k blízkemu jazeru, odtiaľ po hlavnej ceste smer na Satu Mare, po asi 3 km odbočíme vpravo a dedinami Mediesu Aurit a Dumbrava  sa ide na Livadu. Ja sa z Dumbravy vraciam k autu, keďže robím dnes aj sprievodné vozidlo, naša skupina pokračuje ďalej podľa plánu. Keď som sa vrátil k motelu Casa Cardos, naložil som bicykel na nosič, požičaný od Laďa a vyrážam k nášmu hotelu Valea Mariei. Na recepcii hotela  som sa ako tak dorozumel anglicky, izby boli pripravené, povedal som, že ešte idem k jazeru a vrátim sa s celou skupinou podvečer. Vyrazil som teda oproti k jazeru Calinesti,  Želka mi medzi tým volala a neskôr poslala súradnice ich zastávky. Po kamenistej ceste som dostal defekt, tak ma to trocha zdržalo. Po krátkom hľadaní som skupinu nakoniec našiel ešte na druhom brehu jazera, priamo nad jeho hladinou. Hneď mi sprostredkovali svoje dojmy z trasy, z návštevy monastiera Portarita, mega úlovku zubača a pod. Stihol som si dať ešte pivko a už sme sa celá štrnástka vydali k hotelu popri jazere, aj s asi kilometrovým „pavé“ – cestou s mačacími hlavami – kockami. Dojazd etapy pri hoteli bol pre Žula skoro osudný. Našťastie pád celkom ustál a nič vážnejšie sa pri kolízii s členom svojho tímu, Pukim, nestalo. Dorazili sme po deviate. Dlhšie sme riešili, kde odložíme bicykle, nakoniec nám ponúkli bočnú terasu, čo bolo celkom v pohode. Kuchyňa už bola skoro mimo prevádzku, preto sme len nakúpili pivka a vybrali sa pod prístrešok pred hotel. Medzitým sme sa aj postupne ubytovávali. Marcel s Renátkou vytiahli päť litrovú fľašu s vynikajúcimi utopencami, tak sme ich zmastili ako nič. Dojedali sa aj ďalšie potraviny z domu, takže nám večera ani veľmi nechýbala. Medzi tým aj nejaký ten kalištek pre pohladenie duše. Celý večer sa preberali prvé dojmy z 55 kilometrovej etapy, prejdenej za 3 a pol hodiny jazdy.  Všetko sa hneď ukladalo na Whats App do našej skupiny s názvom SATU MARE 2023.

FOTO :

1.DEŇ : https://photos.app.goo.gl/mpwsk4EPzEDpLvoM6

https://photos.app.goo.gl/MJmgQnfyYBQWKKeR9

Máme pred sebou druhý deň, je 1.6. MDD, čo je v Rumunsku štátny sviatok. Dobre vyspatí ideme na raňajky už o 8:00, boli celkom hojné, ale ako sme neskôr zistili, v súkromných penziónoch boli bohatšie. Vyplácame ubytovanie za 1700 leu, ešte sa pritom trocha naťahujeme, keďže my chceme platiť za osoby, recepčný nám však počítal izby. No čo už, na budúce budem vedieť. U ďalších ubytovaní už som si na to dal pozor. Na trasu vyrážame okolo pol desiatej. Keďže nie som si istý cestou cez les, idem s celou skupinou. Ako včera, tak aj dnes vpredu ide Puki a skupinu uzatvára Peťo.   Po asi 6-7km ideme stále asfaltou a lesom k chate a kúpeľom Puturoasa. Pri kúpeľoch si dávame pivko, nealko a kávičku, odpočívame a bavíme sa. Vo vnútri sú väčšie kade-bazény so sírnou minerálnou vodou, čo bolo hneď zjavné pri vstupe k baru – recepcii. Po asi pol hodinovom oddychu, kedy si nás  miestna pracovníčka vyfotila, odchádzame nižšie, aby sme odbočili popod závoru vpravo na lesnú spevnenú cestu. Pokračujem so skupinou 2-3km, a keď už je jasné, že to je priechodné, vraciam sa späť k hotelu pre auto. Marcel ma ešte skôr utvrdil v tom, že cesta lesom je priechodná, lebo ju využívajú cyklisti cez aplikáciu Strava. Cestou autom mi zavolal Marcel, že Renátka zlomila pätku na prehadzovačke tesne pod vrcholom a že je potrebné pre Renátu prísť do dediny Nistru, kde sa schádza z lesa na asfaltku. Zmenil som plán vyšliapať si cestu do Nistru na bajku, idem  autom na konečnú a čakám skupinu. Ako prvá prišla Renátka a za ňou postupne všetci ostatní. Navrhol som zachádzku za dedinou vpravo k jazeru, možno tam bude nejaká reštaurácia, kde dáme obed. Autom sme prišli k jazeru,  bol to rybník, ale reštaurácia nebola žiadna iba jeden stánok. Medzitým prišla celá skupina, trocha si odpočinuli po krátkom, ale ostrom stúpaní. Dohodli sme ďalšiu stratégiu, na aute pôjdeme skôr, aby sme našli nejakú reštauráciu po ceste, kde si dáme konečne obed. Tú sme našli v Tautii-Magheraus hneď pri ceste. Čašníčky boli veľmi ochotné, keď sme povedali, že nás bude 14, hneď pospájali stoly, aby sme boli spolu. Krátko na to dorazila celá skupina, dali sme si dobrý obedík, pivko, nealko a kávu k tomu. Po zaslúženom oddychu, posilnení dobrým jedlom vyrážame do Baia Mare k penziónu Andyvia. Čakala nás tam pani domáca, vydala kľúče od izieb a to 1x dvojka a 4x trojka. Postupne dochádzali bajkeri a bajkerky, ubytovali sme sa a dali pivko na terase. Domáca nám ukázala miesto v chodbičke, kde môžeme odložiť pár bicyklov. Keď sme ich tam asi sedem naskladali, o pár minút búchala na dvere pani, ktorá sa nemohla z izby dosať von a my sme o nej nevedeli.  Nechápal som, prečo nám domáca ukázala tento priestor pre uskladnenie bicyklov.

Dievčatá po hygiene navrhli prechádzku do centra mesta, pár chlapcov sa pridalo. Ja som ešte s Marcelom skočil do mesta nájsť nejaký servis kvôli oprave pätky a prehadzovačky. Bolo zatvorené, ale dostali sme info, že zajtra o deviatej otvoria. Doma už Marcel začal riešiť situáciu s rumunským kamarátom, s ktorým robí v Rakúsku. Ten zaistil požičanie e-bajku pri jazere, okolo ktorého pôjdeme zajtra. K Renátke sa pridala aj Želka. Druhá polovica skupiny ostala tráviť príjemné chvíle oddychu na terase penziónu. Medzi tým prišiel aj majiteľ a dal nám doniesť k pivku asi pol litrový džbán „pálinky“, k tomu veľkú tácku s dvomi druhmi syra a druhú plnú z jeden polovice kúskami slaniny a druhej kúskami bravčovej opečenej kože. Medzi tým došlo fľašové pivo, preto majiteľ poslal svojho pracovníka, staršieho pána, pre ďalší rekes piva. Podvečer už došla partia z mesta, tak sme posedeli na terase o niečo dlhšie a preberali dnešnú trasu zľava i zprava, zhora aj zdola. Už sa teším na tretí deň, lebo konečne pôjdem celú trasu.

FOTO :

2. DEŇ : https://photos.app.goo.gl/n7aZPds9eX8umajD7

https://photos.app.goo.gl/6xqzPafyadPSh4ZP6

Tretí deň opäť začíname raňajkami o ôsmej vo veľkej jedálni na medziposchodí. Raňajky sú bohaté, môžeme dostať aj čaj aj kávu, jedlo sa dopĺňa, takže je všetkého nadostač. Balíme veci do auta a idem s Ďoďom vyplatiť nocľah s raňajkami. Majiteľ všetko spočítal a predložil účet vo výške 1200 leu. Po zaplatení sa chceme s domácim rozlúčiť, ale ten odchádza za barový pult a rozprava niečo o pálinke. Načapoval 2,5 litrovú plastovú fľašu a podáva nám ju so slovami, ktorým nerozumieme, ale chápeme a ďakujeme. Ešte spoločné foto aj s majiteľom pred penziónom, srdečne sa rozlúčime a odchádzame podľa plánovanej trasy.  Marcel s Renátkou ide ešte autom do mesta, do cykloservisu a potom sa vydajú k požičovni pri jazere. Naša skupina ide k múzeu Židovskej kultúry a odtiaľ do skanzenu. Ten oficiálne otvárajú o desiatej, ale vstup bol otvorený, tak sa trocha potúlame skanzenom a pred desiatou „prezieravo“ odchádzame a ďalej  bočnými uličkami na hlavnú cestu vedúcu z Baia Mare k jazeru Firiza. Skupinu vedie Puki a uzatvára Peťo, je na nich spoľahnutie. Cestou nás obieha Marcel a mieri k požičovni.  Želka s Renátou vyberajú e-bajky, pridávajú sa k Zuzke, ktorá na e-bajku ide od začiatku, ostaní čakajú na odbočke k parkovisku. Skupina sa nakoniec zoradí a vyrážame už všetci k jazeru a potom do vrchov. Krátku zastávku si dávame pri jazere a rozmýšľame o zastávke na pivko. Keďže cestou ďalej na žiaden  bufet či reštauráciu nenarazíme, odbočíme za jazerom vpravo k lyžiarskemu stredisku v pohorí Muntii Ignis. Máme pred sebou asi 10km stúpania k stredisku, dievčatá na elektro si trasu pochvaľujú a my ostatní „tiež“. Cestou nás poháňajú dotieravé muchy. Na vrchu pri lyžiarskom stredisku je krásny maľovaný kostol a väčšia reštaurácia. Tu sa zložíme, dáme pivko, nealko a kávu. Samozrejme vonku nechýba za kalištek pálinky, ešte pár fotiek a pri pár kvapkách z oblohy sa poberáme ďalej. Cesta viac-menej ide po vrstevnici, občas nejaké krátke stúpanie, ale klesania je viac, cesta je spevnená a štrková. Prichádzame na hlavnú cestu, ktorá vedie z Baia Mare k ukrajinskej hranici. Tu sa všetci čakáme, aby sme naraz vyrazili po rušnej ceste ešte do stúpania na vrchol, kde je reštaurácia Hanul Tentea. Zastavíme sa a dávame si plný obed, teda polievku a druhé podľa vlastného výberu. Dušan medzi tým nadväzuje „družbu“ s čašníčkou pri barpulte.  Opäť si spájame stoly, aby sme na terase boli spolu. Obed stál za to, jedlo bolo veľmi chutné a bolo ho nadostač. Fotky o tom hovoria samé za seba. Po výdatnom obede ideme na hlavnú cestu do Baia Spire, kde nás čaká ďalší penzión. Cesta dole asi 17 kilometrov dlhá, 23 serpentín, rýchlosť, vietor vo vlasoch a patričný adrenalín. Niečo úžasné. Kto neverí, nech si to príde vyskúšať, na Slovensku sa to nedá. Do Baia Spire na penzión prichádza ako prvý Dušan, jeho vedúci príchod však bol dlho preberaný „žiri“, aby sa potvrdilo, alebo vyvrátilo jeho vraj nekalé počínanie pri dojazde. Komisia s aktérmi sa preto vybrala do miestnej terasovej kaviarne a pri pivku a pálinke sa preberal a rozoberal dojazd etapy. Nakoniec „asi“ všetci boli spokojní, hlavne dva čašníčky, ktoré sa nám venovali pri obsluhe.  Penzión Casa Olarului sa z bežného ubytovania vymyká ako svojím prostredím, tak vybavenosťou, prístupom, ale aj štýlovosťou a jedinečnosťou. Pani domáca, Daniela nás privítala, ukázala izby a bola rada, že sme prišli, keďže oni jediní si žiadali zálohu z dôvodu zvýšeného záujmu o ubytovanie v ich zariadení, lebo v Rumunsku mali predlžený štvordňový víkend. Ubytovanie bolo vskutku štýlové, čo sme všetci hodnotili veľmi kladne. Večer sme si ešte dlhšie posedeli na dvore penziónu a hodnotili ako dojazd etapy, tak celý priebeh od jazera, cez stúpanie a fantastické klesanie. Želka zhodnotila, že ulomenie pätky na Renátinom bicykli bolo asi to najlepšie čo sa mohlo prihodiť, lebo takto si spríjemnili trasu tretieho dňa na e-bajkoch, v servise opravili pätku a vymenili už poškodenú prehadzovačku a to všetko za 25€. Dnešný deň dopadol nad očakávanie aj s perfektným ubytovaním.

FOTO :

3. DEŇ : https://photos.app.goo.gl/EMHUtE3FgttpqewD6

https://photos.app.goo.gl/zqiSbb4kueqqBjEE6

Štvrtý deň začíname opäť bohatými raňajkami, čím ďalej, tým sa to zlepšuje. Po raňajkách balíme veci do auta, Renátka sa rozhodla, že dnes ostáva na penzióne. Prichádza nás pozdraviť aj manžel Daniely, pán Daniel, umelec – hrnčiar, ukazuje nám svoje kráľovstvo – hrnčiarsku dielňu, kde robí pre záujemcov workshopy o modelovaní hliny a pod. Kupujeme si hlinené zvončeky a iné vypálené výrobky. S Ďoďom opäť idem vyplatiť ubytovanie, pani Daniela vypočítala všetko na 1040 leu, a keďže záloha bola 100€ t.j. 500leu, doplatili sme 540 resp. 550leu, poďakovali za pohostinnosť a požiadali o spoločné foto (kde akosi chýba Puki).  Po pol desiatej odchádzame na našu štvrtú etapu, stúpaním k lyžiarskemu stredisku, asi 3 km cestou, ktorou sme včera zišli. Miro s Laďom sa vybrali pár minút pred nami, údajne aby nebrzdili celú skupinu. Dnes išla Želka už na svojom bicykli a snažila sa. Sparing partnera jej robil určitý čas Rado, ktorý prebral posledné miesto na dnes od Peťa, aby sa ten  mohol realizovať v náročnom stúpaní. Odbočili sme k lyžiarskemu, kde si pozrieme veľkokapacitný svadobný stan pre 300 hostí, ale hlavne ideme na pivko a kávu na neďalekej terase pri lanovke, ktorú na pár minút aj spustili, pre pár záujemcov, ktorí chceli ísť hore na kopec. Trocha sa ochladilo, berieme na seba nejaké oblečenie, avšak pri stúpaní oblečenie ide pomaly dole. Asi na polceste stúpania je krátka odbočka k murovanej peci na drevené uhli.  Laďo s Mirom  a aj Zuzka nás už čakajú na vrchole, kde každý dostáva za kalištek, ako odmenu za zdolanie dnešného vrcholu. Ako napísal Vlado : „aj napriek ťažkému stúpaniu si pretekári našli čas aj pre fanúšikov“, priamymi aktérmi boli Rado a Puki. Zaujímavosťou tohto stúpania bola aj cesta „pavé“ – mačacie hlavy v dĺžke niekoľkých kilometrov a to lesom. V minulosti tu boli bane, tak asi preto tá cesta. Na vrchole si robíme dlhší odpočinok a kocháme sa prírodou s nádhernými výhľadmi. Zjazd do Cavnicu je skôr krkolomný po kamenistej ceste, kde je potrebné dávať pozor na každom metri cesty. V Canvici hľadáme nejaké zariadenie, kde by sme niečo zjedli, či vypili. Terasa pri ceste je otvorená, zastavíme sa a dáme oddych pri pivku a káve, niečo si kúpime aj pod zub vo vedľajšej cukrárni a potravinách. Puki opäť nadviazal „družbu“ cez čapované s miestnymi štamgastami. Marcel sa od nás odpojil, išiel do Baja Spire pre Renátku a spolu už nám dovezú batožinu do posledného penziónu v Coltau. Z Canvici ideme krásnou cestou dole, potom občas nejaký ten kopček až prichádzame za Danesti, kde je už mierne klesanie až rovinka. Veľmi rýchlo sme sa takto dostali do Sacalaseni, do strediska Moara Veche (starý mlyn) s reštauráciou a vonkajšími bazénmi. Laďo išiel vyskúšať vodu ako prvý. Postupne nás v bazéne bolo viac, ostatní boli na vonkajšej terase a vyberali jedlo. Medzi tým došiel aj Marcel s Renátou, pár z nás si zobrali z auta nejaké veci, dali sme spoločný obed, pivko, nealko a kávu k tomu a okolo pol piatej odchádzame na záverečných päť kilometrov do Coltau. Prichádzame spolu s Marcelom, vyberáme si príručnú batožinu z auta na posledný nocľah a lúčime sa s Marcelom a Renátou, ktorí odchádzajú do Apy s mojim fordom, ten nechajú na parkovisku a berú svoje auto a odchádzajú smer Stropkov. Asi o pol jedenastej dostávame správu, že šťastne došli domov a všetko je OK. My práve naopak, po večernej hygiene ideme „do ulíc veľkomesta“. V dedine sú miestne slávnosti – festival, tak ideme pozrieť a užiť si miestny kolorit. Všetko je sústredene pri Tekeliho zámku, kde je múzeum Szandora Petőfiho. Festival so stánkami je v podvečer v plnom prúde. Našli sme si miesto vo väčšom pivnom stane, zatiaľ čo partia okolo Dušana a Vlada sú pri stánku, kde pálinku nalievajú ako vodu a občas i zdarma. Dušan k nám dovedie miestneho hudobníka – cigána, ktorý sa pri nás snaží o sto šesť. Prichádzame na to, že miestna komunita hovorí maďarsky, tak ako my v ML po rusnacky. Festival v Coltau alebo Koltó po maďarsky, nás prekvapil  svojím večerným programom. Po kultúrnej vložke s huslistom a  „Elvisom“ (jeden miestny sa naňho veľmi podobal), došlo aj na Peťa, kedy ho „balila“ miestna starká. Škoda, že sme nerozumeli jej maďarčine.  Hneď na to sme sa presunuli pred pódium kde začala svoj koncert roková maďarská skupina Titán (to som sa dozvedel až po koncerte). Do zábavy sme strhli aj domácich, ktorí sa akosi hanbili. My sme boli bez hanby, koncert gradoval a my sme si to maximálne užívali, či už tancom, spevom ale aj bujarým potleskom. Miro si to užíval priamo na pódiu a Dušan občas pri mikrofóne a tanci. Chlapci naše dievčatá vytancovali ako sa patrí, občas sa tancovalo aj s miestnymi, proste zábava fičala, ako sa patrí. Niektoré pesničky, hlavne tie pomalé slaďáky nás „zomkli“ ako jednu skvelú partiu. Sami by sme to lepšie nepripravili. Vďaka Bohu sme boli v správny čas na správnom mieste. Po dvoch prídavkoch kapely, kedy sme po „maďarsky“ spievali jedná radosť spolu so všetkými prítomnými, koncert v najlepšom končí. Keď sme sa presunuli k nášmu stánku, začalo sa krátke „inter-mezzo“ s miestnym „labužnikom....“. Hlavný boss na Vladov podnet nás tohto indivídua zbavil a my sme sa v kľude mohli presunúť na penzión. Cestou ale sme sa nechtiac pristavili v miestnom kulturáku,  kde zábava pokračovala a my sme sa tam ako že votreli. Hneď nás obslúžili, naplnili stoly, naliali pálinku, aj sme si s nimi zaspievali „A za szép...“. Vlado ešte stihol foto so spevákom a klávesákom skupiny  no a v najlepšom odchádzame. Cestou na penzión sme sa rozospievali, hlavne Ďoďo, až sme prešli dom v ktorom bývame. Vďaka Želke sa vraciame na správne miesto a už okolo polnoci a možno aj viac ideme spať.

FOTO :

4. DEŇ : https://photos.app.goo.gl/NiV9VDJAvREJgCxG8

https://photos.app.goo.gl/Cu2Lcb3z15Ls7AY9A

A máme tu posledný, piaty deň nášho bajkovania po Rumunsku. Po rannej hygiene raňajky o ôsmej priamo v kuchyni domáceho, aj raňajky boli ako domáce, praženica, maslo, džém, šunka, syr, zelenina, pečené klobásky, chlieb a pečivo, k tomu čaj a neskôr káva, proste paráda. Podobne ako deň pred tým. Po zbalení sa a príprave na odchod ešte zaplatíme za nocľah s raňajkami 1200 leu. Požiadam domáceho, aby sa išiel s nami odfotiť, dávame teda spoločné foto, poďakujeme za pohostinnosť a odchádzame na našich posledných 42 kilometrov. Ešte si nafuknem predné koleso, lebo je mäkke, nemením dušu, idem to vyskúšať takto. Míňame park, kde sme sa včera zabávali, prechádzame na spevnenú poľnú a neskôr štrkovitú cestu popri rieke Lápus cez dediny Lapusel, Ariesu de Camp, Ardusat, Boriesti a Pomi, ďalej cez nový most cez rieku Somes a popri nej do Seini, Someseni a Apy. Trasa bola rovinatá, k mestu Seini bol dokonca nový cyklochodník a ďalej spevnená štrková cesta poľom mimo akejkoľvek premávky. Počas trasy sme si urobili dve krátke prestávky na nejaké cukrovinky a kalištek. Okolo dvanástej prichádzame ku Casa Cardos, všetci sme si vzájomne gratulujeme k zdarnému ukončeniu Cyklotour 2023 v Rumunsku, bez úrazov, bez väčších či menších komplikácii a hlavne v zdraví a s dobrou náladou. Akcia sa nesmierne vydarila, počasie bolo ako na objednávku a super partia, ktorú len tak hoci kde nezoženieš. Co si více múžem přát? Škoda len, že to ubehlo tak skoro.  Po určitom nedorozumení na recepcii dostanem kľúče od forda, rozoberieme si svoje batožiny, balíme bajky a po prezlečení sa ideme na záverečný spoločný obed na terase motelu. Cesta domov bola trochu dramatická hlavne pre Laďa, kedy mu občas štrajkovalo auto, preto sa k nám ešte v Maďarsku presadla Zuzka, lebo som viezol jej e-bajk. Nakoniec sa Laďova Oktávka reštartovala na kompe, zatiaľ čo ja som ju obišiel,  načas sme sa dostali do Trebišova, odkiaľ Zuzka išla do Košíc vlakom. Rozlúčili sme sa a už aj mastíme domov. Došli sme šťastne všetci, ako sme si navzájom dali vedieť. Cyklotour Rumunsko 2023 sa nesmierne vydarila aj čo sa týka trasy, počasia, ubytovania, ale hlavne partie ako dievčat tak chlapcov. Bola to proste paráda.  Ďakujem Laďovi za spoluprípravu, Peťovi a Pukimu za vedenie etáp, Mirovi za spoluúčať aj bez tréningu, Dušanovi za štatistiku každej etapy a bajkovanie na MTB celých 5 dní (vraj ešte tak dlho na MTB ešte nebol), Vladovi za trička, Marcelovi a Renátke za utopencov a sprievodné auto v tetá a štvrtý deň, Želke, Mirke a Zuzke za spestrenie akcie a neoddeliteľnú súčasť partie, Ďoďovi za kasu a Žulovi za každodennú zábavu.  Môže byť akcia super pripravená, ak neprídu pozvaní účastníci, nič z akcie nebude.  Ale VY ste prišli a aktívne ste sa zúčastnili.  Srdečná vďaka VÁM dievčatá a chlapci,

FOTO :

5. DEŇ : https://photos.app.goo.gl/6BtuV32G2WoRAjwd6

https://photos.app.goo.gl/Ddto5ceJftQNxDY48